
Prasatá na pastve majú k dispozícii viac priestoru, sú aktívnejšie, viac sa hrajú a môžu sa venovať silne motivovaným správaniam ako je napríklad rytie alebo stavba hniezda pred pôrodom. Možnosť realizovať tieto správania môže znížiť výskyt niektorých nežiadúcich správaní ako je napríklad agresivita. Z hľadiska biosekurity však budú vonkajšie odchovy vždy rizikovejšie.
Pastvu nemožno vydezinfikovať, zvieratá môžu byť vystavené nepriaznivému počasiu a prísť do kontaktu s divou zverou. Tiež je zložitejšie identifikovať jedince so zhoršeným zdravotným stavom a ich liečba. V tomto článku som preto zhrnula poznatky o zdravotnom stave prasiat ustajnených vonku.
Výsledky vedeckých štúdií ukazujú, že prasatá vo vonkajších výbehoch majú viac poškodení končatín, častejšie trpia osteochondrózou a léziami lakťových a hlezenných kĺbov. Prekvapivým zistením výskumu bolo, že prasatá, ktorým bol umožnený prístup do vnútorných aj vonkajších priestorov, sa problémy končatín vyskytovali najčastejšie.
Prasatá v intenzívnych a extenzívnych chovoch sa nelíšili v prejavoch správania, ktoré by mohli naznačovať zhoršené zdravie ako je zvýšená dychová frekvencia alebo triaška. Nižší výskyt respiračných problémov u prasiat vo vonkajších odchovoch je pravdepodobne výsledkom lepšej kvality a cirkulácie vzduchu. Ustajnenie odstavčiat vo vonkajšom výbehu môže znížiť pocity hladu, ktorými zvieratá tesne po odstave trpia a tak aj výskyt hnačiek. Existuje však len malý počet vedeckých prác kde boli porovnané ochorenia tráviacej sústavy medzi prasatami ustajnenými vonku a vnútri. Preto by tieto výsledky mali byť brané s rezervou.
U prasiat ustajnených vonku sa vyskytuje menej agresívnych stretov. Je to preto, že prasatá majú na pastve zvyčajne viac priestoru a tak sa môžu ľahšie navzájom vyhnúť. Tiež prasatá môžu oveľa lepšie uspokojovať silne motivované správania (napr. rytie) a preto tieto správania nie sú presmerované na iné jedince v skupine. Na druhej strane ale väčšinou nemajú skrátené chvosty a vo vonkajšom výbehu môže k poraneniam dôjsť ľahšie vďaka charakteru prostredia (napr. k poraneniu rypáka pri rytí).
Nevýhodou vonkajších ustajnení prasiat je vyššie riziko parazitárnych ochorení.
Azda najzávažnejším zdravotným rizikom vonkajších odchovov prasiat je prenos ochorení z divo žijúcich zvierat (hlavne diviaka). Čitatelia sú pravdepodobne dobre oboznámený s prípadmi prasacej chrípky a jej rozsiahlymi dôsledkami na chovy prasiat.
Možno konštatovať, že u prasiat ustajnených vonku sú menej časté respiračné ochorenia. Vo všeobecnosti sa u nich viac vyskytujú poškodenia končatín, ktoré ale nemusia byť vždy pozorovateľné a predstavovať pre zvieratá problém. Medzi najzávažnejšie riziká vonkajších chovov patrí možný kontakt s voľne žijúcimi zvieratami a parazitmi čím môže dôjsť k prenosu patogénov. Dôležitými faktormi zohrávajúcimi rolu v zdraví prasiat ustajnených vonku sú klíma danej krajiny, mikroklíma farmy, výživa či plemeno. Tiež treba podotknúť, že prasatá vonku najčastejšie chovajú farmy so statusom bio. Tie sa od veľkochovov líšia vo viacerých parametroch ako je napríklad obmedzené podávanie antibiotík, menšia hustota zvierat na jednotku plochy či neprítomnosť niektorých bolestivých zootechnických procedúr. Viaceré z týchto faktorov majú na zdravie zvierat priamy vplyv. Potenciálnym skresľujúcim faktorom výsledkov môže byť aj skutočnosť, že zdravotné problémy sú o niečo horšie pozorovateľné u zvierat vo vonkajších ustajneniach.
Mgr. Katarína Bučková, Ph.D.. Výskumná pracovníčka so zameraním na welfare zvierat, National Chung Hsing University
Podrobněji v NCH 12/2025.*
